O rezidencii
Počas júna využíva tvorivý azyl v Škôlke výtvarník Peter Mezei. Pozvali sme ho v rámci nášho formátu Voľné rezidencie. Pracuje tu na svojich dlhodobých maliarskych projektoch Kamene a Kvety.Výsledky jeho práce sa budú dať vidieť na výstave Kvety prachu, priamo v Škôlke, s vernisážou 25. júna.
Voľná rezidencia
Zmyslom/cieľom voľného rezidenčného programu je poskytnúť vybranému umelcovi/umelkyni tvorivý azyl v podmienkach vidieckeho kultúrneho centra. Vytvoriť podmienky na prácu a podporiť vznik nových diel. Rozširujeme tým portfólio našich rezidenčných formátov. Dosiaľ sme sa primárne venovali produkcii miestne špecifických diel pre verejné priestory či krajinu, voľné rezidencie nemajú pre autorov konkrétne zadania, napríklad dizajnové, či úžitkové, alebo pre konkrétne miesto/formát, vytvorené dielo/diela si autor ľubovoľne zvolí a realizuje a po dohode s nami aj prezentuje priamo v Škôlke.
V priestoroch Škôlky je k dispozícii okrem ateliéru aj ubytovanie, komunitná kuchyňa, záhrada, kľud a nerušivé prostredie na koncentrovanú prácu. Súčasťou podmienok je aj autorský honorár, akési “štipendium”. Následne vzniknuté diela podľa charakteru prezentujeme v lokalite, napríklad výstavou, predstavením, formou otvoreného ateliéru, koncertom, tlačovou formou, atď.
Kvety Prachu – výstava
Peter Mezei svoje diela vystavil, s kurátorskou pomocou teoretika umenia a výtvarníkom Romanom Gajdošom na výstave nazvanej Kvety Prachu, priamo v periférnom kultúrnom centre Škôlka. Vernisážou sme ju otvorili v sobotu 25.6. 2022 a ostala tu do konca novembra. Roman Gajdoš napísal k výstavenej sérii aj text.
Autor textu: Andrej Poliak
Kurátorský text
V knihe Podzemí si Robert McFarlane všíma našu absolútne odlišnú skúsenosť medzi pohľadom smerujúcim nahor a pohľadom dole. Keď obrátime hlavu hore, môžeme vidieť koruny stromov, ešte vyššie vtáky a oblaky, za jasnej noci hviezdy vzdialené niekoľko miliónov kilometrov. Pri pozeraní smerom nadol sa však pohľad väčšinou zastaví na našich nohách, tráve, alebo asfalte.
Vo svojej najnovšej maliarskej sérii tematizuje Peter Mezei krajinu v podobnom duchu. Zatiaľ čo klasický mentálny obraz krajiny pracuje zväčša s predstavou otvoreného priestoru, horizontu či scény vybranej pre divácky pohľad, krajiny v maľbách Petra Mezeia sú zamerané na hmotu a matériu. Ono vlastne ani tak nejde o samotnú krajinu a ešte menej o krajinomaľbu ako žáner. Autor skúma štruktúry a detaily krajinných prvkov, s ktorými pracuje v nadväznosti na predchádzajúce maliarske cykly. V sérii malieb kameňov z roku 2015 povýšil ich obyčajnosť na hlavný motív zobrazovania. Umiestnené v strednej časti obrazu mohli pôsobiť ako portréty.
Podobne na obrazoch vytvorených počas júnovej rezidencie v Dúbravici necháva kamene, kusy dreva alebo bazové kvety, aby tvorili dominantu jeho obrazov. Expresívnym maliarskym jazykom ich prehodnocuje, aby tak vytvoril subjektívnu výpoveď o vnútornom pocite z krajiny, ktorý je preňho dôležitejší ako mimetická reprezentácia. Krajina je tu definovaná ako súbor jednotlivostí. Jeho obrazy sú zemité a miestami pôsobia špinavo. Niekde na pomedzí vnímania hmoty ako hmoty a hmoty ako metafory preberajú na seba omietka a prach, ktoré Mezei používa ako hlavný vyjadrovací prvok, estetickú aj obsahovú funkciu. Z tohto hľadiska sú vo výsledku jeho maľby blízke informelu a popisujú existenciálny pocit z krajiny podobným spôsobom, ako informel odzrkadľoval traumu z druhej svetovej vojny.
Prach, ktorý vzniká z opadaných kvetov bazy a prach z omietky, sú v Mezeiových maľbách spojené až v náboženskej metafore. Skamenenie je jednou z možností vstupu do večnosti a pominuteľnosť sa tu stretáva s večnosťou. Kameň reprezentuje hlboký čas. Týmto termínom označujú geológovia časový rozsah geologických udalostí odohrávajúcich sa v intervale, ktorý je neporovnateľný s ľudským prežívaním. Epocha a éra namiesto roku alebo života. Protiklady krehkosti a pevnosti sú v Mezeiových obrazoch zvýraznené občasnou zámenou – prach z rozdrvenej omietky je náhradou za bazový kvet, prach z rozdrveného kameňa za celý kameň, ktorý je ním spätne vyskladaný. Celok nahrádza časť a časť zas celok. Kontrasty, ktoré sa podobajú. Živé sa stretáva s neživým a navzájom si vymieňajú na ploche obrazu miesta. Mezei predpokladá v pozadí svojich malieb celú škálu symbolov, ktoré sa nedajú za žiadnych okolností vytlačiť za okraj a z tohto dôvodu ich vedome ďalej nerozvíja a svoju pozornosť sústredí na maliarske vyjadrenie zdôrazňujúce fyzickú prítomnosť obrazu.
Avšak, nakoľko sa dá vyhnúť metaforám a odkazom, ktoré nesú tieto konkrétne materiály? Dá sa pozerať na kameň na obraze bez toho, aby sme za ním videli celú škálu kultúrnych, mytologických či architektonických kontextov, ktoré nás utvárali? A kam smeruje náš pohľad, keď sa pozeráme na krajinu?
Keď som prvýkrát dorazil do Dúbravice, aby som sa spoznal s Petrom Mezeiom a nadviazal s ním spoluprácu, obom sa nám zdalo vhodné namiesto kanonických zoznamovacích rituálov absolvovať spoločnú prechádzku okolitou krajinou. Kráčali sme hore kopcom, chvíľami sa rozprávali, chvíľami len kráčali. Z času načas niektorý z nás povedal poznámku o okolitej krajine. Niekedy sa tá poznámka týkala vonkajšej krajiny, niekedy vnútornej. Krajina je to, prečo lezieme na rozhľadňu, píše český geológ Václav Cílek v jednej zo svojich kníh. Pohľad z rozhľadne nám dáva okrem iného pocit identifikácie s prostredím, citový a myšlienkový kontext, navnímaním ktorého dokážeme lepšie pochopiť samých seba. Keď sme dorazili k rozhľadni UNIMO, ktorá tvorí jeden z charakteristických prvkov okolia Dúbravice, Peter Mezei na rozdiel odo mňa zostal stáť pod ňou. Nevyšiel hore možno aj preto, že prechádzky k nej sa stali počas jeho rezidencie bežnou rutinou a možno preto, že vnútorný rebrík nevyzeral príliš bezpečne Ale ja som mal z neho pocit, že chce byť bližšie k horizontu. A nižšie pri zemi.
Autor kurátorského textu: Roman Gajdoš
Rezidencia
Autor fotografii: Andrej Poliak
Vernisáž
Autor fotografií: Andrej Poliak
Podpora
Umeleckú rezidenciu z verejných zdrojov ako hlavný partner podporil Fond na podporu umenia, ako súčasť programu Laboratória súčasnej kultúry na vidieku.