/

Jednota č. 10
Matúš Maťátko: Živočích európskeho významu

O rezidencii

K realizácii 10. ročníka obrazu na Jednotu sme pozvali slovenského grafika a ilustrátora Matúša Maťátka.

Maťátko vo svojej tvorbe často reaguje na aktuálnu situáciu a otázky či polemiky, ktoré hýbu spoločnosťou, takže na začiatku príprav práce na veľkom formáte pre Jednotu, sa aj nás opýtal na témy, ktoré v lokalite najviac rezonujú. No a jednou z takých typických v našom podpolianskom regióne, je téma medveďa hnedého.

Časté pozorovania, strety či pobytové znaky v okolitej krajine sú súčasťou našich životov. Príhody o tom kto, kde, kedy stretol sú už legendárne, ako aj naše upozornenia a poučenia všetkých do krajiny vychádzky-chtivých potrebné. Ako pred niekoľkými rokmi bol stret s medveďom v lesných húštinách pre nás sviatkom, s ktorým sme sa chválili ako skúsení odvážni horali:), tak dnes si týmto sviatkom prešlo mnoho obyvateľov v nečakaných a nechcených súvislostiach. Napokon, práci (a pohybu) v krajine sa v Periférnych centrách venujeme dlhodobo a celkom intenzívne, takže aj téma/pohyb/výskyt medveďa nás prirodzene zaujíma. Na Podpoľaní je medveď častým motívom aj v insitnom umení, napríklad v rezbárstve sú jeho vyobrazenia tiež legendárne, tak ako sú už legendárnymi v spoločnosti vyostrené diskusie a komentáre o prítomnosti tohoto majestátneho zvieraťa v našej krajine.

Počas júlovej rezidencie Matúš Maťátko vytvoril svoje dielo v ateliéri Škôlky a v rámci Sobotného programu 15. júla sme ho na vernisáži predstavili, ostane tu vystavené do leta budúceho roku.

Autor textu: Andrej Poliak


Kurátorský text

Matúš Maťátko študoval voľnú grafiku a ilustráciu u profesora Kállaya na VŠVU v Bratislave.

Už na vysokej škole sa stal výrazným zjavom súčasnej grafiky, ktorú rýchlo posunul z intímnej veľkosti ilustrácie do veľkoformátových monumentálnych diel. V počiatočnej tímovej tvorbe so Zuzanou Sabovou a Tomášom Klepochom tlačili obrovské linoryty často na zrecyklované reklamné banery a venovali sa aj priestorovým inštaláciám a soche.

Vo svojej individuálnej voľnej tvorbe realizuje najmä veľkoformátové grafiky, kde si z počiatočných punkovejších realizácií postupne vytvoril typický “maťátkovský” jazyk, vychádzajúci nielen z vizuality linoritu ale aj z mestskej kultúry grafity či komixu. Napriek tomu však nezanevrel na ilustráciu a pustil sa do viacerých autorských kníh, najmä detských, za ktoré dostal (dokonca za všetky doteraz vydané knihy) ocenenia Kniha roka.

Tematicky Matúš často reaguje na aktuálnu situáciu a otázky či polemiky, ktoré hýbu svetom. Snaží sa preštudovať miesto, na ktorom sa aktuálne nachádza, a so sebe typickou iróniou vypichnúť jednu tému, v tomto prípade hýbucu nielen Podpoľaním, ale dnes už celým Slovenskom. Problematika medveďa hnedého, druhu európskeho významu, ktorému v tridsiatych rokoch 20.storočia hrozilo úplné vyhubenie lovom a pytliačením, je toto leto hlavnou témou letnej sezóny na Slovensku. Po viacerých medializovaných stretoch medveďa a človeka mnohí politici využili tému na vyhrotenie predvolebného boja. Téma, ktorá vyvoláva protichodné emócie, sa tak dostala medzi najčítanejšie články a ľudia priamo v oblastiach s výskytom medveďa majú pocit (často oprávnene, pozn. red.), že sa pre ich bezpečnosť dostatočne veľa a rýchlo nerobí. Lov medveďa pre trofej dnes u nás nie je povolený. Už niekoľko rokov je možné odstrániť len takzvaných synantropných medveďov, ktorí si navykli na ľudskú blízkosť a potravu. Matúš Maťátko vytvoril nadrozmerného medveďa, ktorý drží v ruke paragraf a usmieva sa. Tam, kde sa ľudia hádajú, on zvrchu pokojne pozoruje nasrdených malých človiečikov. 

A keďže my ľudia máme radi dobrodružné príbehy, radšej ako výstupy štatistického úradu si prečítame bombastický článok o boji s medveďom holými rukami. Zdá sa, že fakty sú neprehľadné a mnohí dnes spochybňujú vedecké štúdie. V takomto prostredí zdravý rozum postupne nahradzuje naše podvedomie. Strach z divokej zveri bol odjakživa zdrojom hrdinských činov v rozprávkach či príbehov o víťazstvách nad veľkými zvieratami. Napriek tomu, že dnes by sme mali vedieť reagovať racionálne, silu strachu, ktorý vie vyvolať mediálna presýtenosť divácky populárnou témou, sme si vyskúšali už veľakrát. V detstve som sa vždy tešila na strašidelné príbehy s medveďmi v Tatrách aj rady, kam nechodiť na čučoriedky. Medveď vyberajúci termosku z ruksaku turistovi bol nehynúcou klasikou. Bojíme sa celkom radi, aj keď niekedy nám ten strach prerastie cez hlavu. Bojíme sa hlavne toho, čo málo poznáme a je iné, ako my. Možno sme toho medveďa v našich erboch brali ako samozrejmú kulisu a rozprávkovú bytosť a málo sme skúmali, ako naozaj žije. Teraz sa ho bojíme, lebo on sa nás prestáva báť. Nevnímame, že krajinu sme zmenili a v mnohom umožnili zveri prichádzať bližšie. Mnohí si napríklad medvede fotia a pozorujú často aj pomocou návnady a nevedomky ich zvykajú na človeka, ktorý im prináša potravu stále bližšie k lesu.

Matúš Maťátko využíva iróniu sebe vlastnú na upriamenie pozornosti k téme, ktorá možno až neprimeraným spôsobom hýbe letným Slovenskom. Každá nová senzácia viac a viac rozdeľuje obyvateľov. Ste za medveďa, alebo za ľudí? Pýtajú sa nepriamo senzačné titulky. Pri nedávnom pobyte v Izraeli sa Matúš naživo stretol s nevraživosťou, ktorú spôsobuje dlhé roky trvajúci spor o územie a možno o to viac teraz apeluje na náš nadhľad a odstup. Medveď sa na nás škerí, ale nie je to vrčanie dravca, je to skôr ironický úškrn veľkého tvora pozerajúceho sa na ľudské mravenčenie pod sebou. Medveď je v mnohých rozprávkach ťarbavým dobrákom obťažujúcim akurát tak včely a pastieri v minulosti dobre vedeli, že nie každý medveď je nebezpečný, napríklad niektorých volali mravenčiar – ten, čo žerie mravce. Nad Matúšovým obrazom hore na stráni sú viaceré rozhrabané mraveniská a na lesnej ceste do Medvedínca vidieť medvediu stopu v blate. Ľudia odjakživa medveďa spomínajú, aj sa ho obávajú. Matúšov obraz však chce upozorniť najmä na to, že dnes nám akoby chýbal humor, keď sa snažíme ostatných presvedčiť o svojej pravde. Skúsme sa na svet pozrieť aj z medvedej perspektívy a hľadať dialóg aj tam, kde sa nám zdá nemožný.

Autorka textu: Juliana Mrvová

Galéria

Autor fotografii: Andrej Poliak


Plagát k Jednote

Odkaz na plagát


Podpora

Umeleckú rezidenciu z verejných zdrojov ako hlavný partner podporil Fond na podporu umenia, ako súčasť programu Laboratória súčasnej kultúry na vidieku 2023.